História

Najstaršie dejiny ľupčianskej kotliny Osídlenie Ľupčianskej kotliny vzhľadom na klimatické podmienky bolo odlišné od nížinných, pre osídlenie vhodnejších území. Avšak vhodná surovinová základňa, riečna sieť a pomerne preferovaná komunikačná trasa tokom rieky Hron vytvárali vhodné existenčné zázemie. Pestovanie plodín a chov zvierat motivovali človeka k dlhšiemu pobytu na jednom mieste. Nastupuje výroba jednoduchých foriem keramických nádob a kamenných nástrojov. Tento prejav materiálnej kultúry sa však už uplatňuje v časovom úseku neskorej doby kamennej – eneolitu. Osídlenie Ľupčianskej kotliny v tomto období dokumentujú nálezy materiálnej kultúry, a to výhradne kamennej industrie a jej fragmentov, ktoré sa našli v lokalite Priehradka, kde bol v roku 1925 objavený kamenný sekeromlat. Následne sa v časti Tarasová pri zemných prácach našla ďalšia kamenná sekerka z tmavého kameňa. V jaskyni Driekyňa sa zase našiel sekromlatu. Tieto nástroje sú vyrobené z materiálu, ktorý sa v kotline nenachádza. Preto predpokladáme, že nástroje boli získané obchodom a boli používané v rámci miestnej komunity.

V dobe bronzovej dochádza ku klimatických zmenám a prichádza suchšie subboreálne obdobie. Nastáva intenzívne osídlenie nášho územia, a to hlavne v období mladšej a neskorej doby bronzovej, ľudom lužickej kultúry. Dokladuje to pomerne bohatý črepový materiál z územia Ľupčianskej kotliny. Pozostáva z fragmentov hrubostenných nádob s hladeným povrchom, a to v lokalitách Pod hradom, pri Biotike a v časti Pod Skalou. V roku 1985 bola do vlastivedného múzea v Banskej Bystrici odovzdaná bronzová ihlica, ktorá bola údajne nájdená v 50.tich rokoch minulého storočia v katastri obce Slovenská Ľupča, a to v polohe Jablonka. Tento typ ihlice sa vyskytuje v mladšom a strednom stupni lužickej kultúry. Po odznievaní doby bronzovej reprezentovanej týmto kovom, nastupuje obdobie (materiálneho prejavu) užívania železa, ktoré nazývame dobou železnou. V našom prostredí sa osídlenie sťahuje do extrémnejších polôh, pravdepodobne z dôvodu lepšej obrany. V osídlení Ľupčianskej kotliny je výrazná absencia nálezovéhio materiálu. Jediný známy nález z tohto obdobia je z polohy Driekynskej jaskyne, ktorá leží mimo pohronskej trasy vo výške zhruba 60 m v severozápadnom svahu Farbišťa. Tu sa našla pri ohnisku malá hlinená šálka s odlomeným pásikovým uchom, ktorá patrí do obdobia haltšatu.

V 1.-4. st. n. l. vzrastá osídlenie spolu s hospodárskym rozvojom. Tento stav sa odráža aj v materiálnej kultúre importov z oblasti Panónie. Z tohto obdobia máme v Ľupčianskej kotline identifikované tri objekty. V bezprostrednej blízkosti súčasného toku rieky Hron je lokalita v polohe Zváraliská, kde nálezový materiál pozostával prevažne z v ruke zhotovených črepov miskovitých a hrncovitých nádob. V polohe Konopiská je miesto ďalšieho výskytu nálezov z tohto obdobia. Nachádzalo sa tu pomerne veľké množstvo črepového materiálu poväčšine atypického s kusmi mazanice. Treťou lokalitou je pole pri závode Biotika, kde sa získali fragmenty z tela nádob s plastickým podlhovastým výstupkom a niekoľko zlomkov grafitových črepov. Tieto lokality nesú všetky znaky neopevnených sídiel zástavby menších aglomerácií.

V období 8.-10. st. n. l. boli výhradne využívané južné svahy s bezprostredným kontaktom s riekou Hron, ktorú pravdepodobne využívali aj ako ochranný systém. Pôdne a hydrologické pomery boli motivujúce počas celého obdobia osídlenia, preto sa využívali identické miesta na plochách osídlených v dobe rímskej, na ktorých nachádzame fragmenty materiálnej kultúry z doby osídlenia Slovanmi. Tento fakt potvrdzujú nálezy v polykultúrnych lokalitách Konopiská, Zváraliská a polia pri Biotike. V časti Horný Istebník sa na poli zistil zahĺbený sídlený objekt. Výplň objektu tvorila tušovo čierna mastná hlina, ktorá obsahovala veľké množstvo keramických zlomkov z častí rekonštuovateľných nádob, ktoré mali rytú výzdobu po celej ploche tela. Výzdoba pozostávala z jednoduchej vlnovky s viacnásobným hlbokým vrezaním, ako aj plytkej, slabo viditeľnej vlnovky. Toto zdobenie dopĺňalo radielko s hrebeňovým vpichom. Ojedinelý bol nález rekonštuovateľnej nádoby – misky. Zmienené sídelné lokality nezvratne dokazujú osídlenie Ľupčianskej kotliny slovanským etnikom, a to už počas 8.storočia nášho letopočtu.

Kláštorisko Lokalita Kláštorisko leží v intraviláne obce Slovenská Ľupča a to v jej západnej časti. Rozprestiera sa na rovinnej ploche v blízkosti svahu vyvýšenej terénnej terasy nazývanej Za Ďaňacou. Plocha bola v minulosti vymedzená dvoma ramenami potoka Ľupčica, ktoré v rámci úprav v štyridsiatych rokoch minulého storočia zasypali a vykopali umelý zberný kanál. Tento sčasti zasahuje do terénu kláštorného areálu. Prístup je z hlavnej cesty, ktorá zároveň uzatvára lokalitu z južnej strany. Na Kláštorisku, ako archeologickej lokalite stredovekého kláštora, sa skúmajú recentné zvyšky kamennej architektúry kláštorných budov. Boli a z časti sú prekryté nánosmi zeminy a suťového závalu. Lokalita sa môže skúmať len formou archeologického výskumu. Jeho výsledky sú jedinou informáciou pri hodnotení histórie, vývoja ako aj využitia objektov v minulosti. Výskum potvrdil skladbu architektúry kláštorného areálu a lokalizoval objekty rajského dvora, kostola a veže. Čiastočne odkrytá plocha „rajského dvora“ a južná a západná chodba ambitu prezentuje zachovalé kamenné murivo v južnej časti chodby s prvkami klenby. Výskum kostola odhalil niekoľko etáp stavebných úprav a potvrdil, že sa jedná o najstaršiu stavbu v areáli. Kostol bol využívaný už v prvej polovici 13. storočia, dokladom je zachovaná architektúra kamenného portálu severného vstupu do kostola. Interiér kostola, v ktorom sa nachádzajú mladšie hrobové celky, neobjasňuje priamo históriu v čase existovania kláštora. Hovorí o dobe následnej, kedy sa v predpolí zachovanej hrobky pochovávalo až do 18. storočia. Odkrytím murív veže, jej plošnej dispozície muriva a prehĺbením interiérovej časti, sa získali nové poznatky o datovaní a funkcii veže.

Samostatnú kapitolu si zasluhujú nálezy kamenných článkov s bohatou výzdobou fiál, baldachýnu a kamenných stĺpov. Patria sem aj kamenné články portálu veže, ktoré boli zistené in situ vo vstupnom priestore. Rozširuje sa takto zbierkový fond o nové architektonicky cenné prvky, medzi ktoré nesporne patrí nález hlavy maskaróna. Doterajšie poznatky by mohli v budúcnosti prispieť k predpokladanej obnove a čiastočnej rekonštrukcii objektov v rámci budovania archeologického parku. Zvýšila by sa informovanosť návštevníkov o tejto mimoriadne významnej kultúrnej pamiatke stredovekého kláštora.

Pôvod názvu obce

Podľa staršej historiografie obidve Ľupče – Slovenská aj Nemecká – mali dostať svoje meno v 11. storočí zásluhou uhorského kráľa Štefana I. Tento v rokoch 1003-1028 tri razy viedol vojenskú výpravu do Sedmohradska a Rumunska, lebo tamojší vojvoda Ďula odoprel poslušnosť a nechcel prestúpiť na kresťanskú vieru. Štefan I. v roku 1003 vojvodu porazil, zajal spolu s jeho manželku, dvoma synmi a početným vojskom a odviedol do Ostrihomu. Z okolia Sedmohraskej Bystrice priviedol vraj mnohých ľudí do dnešnej Banskej Bystrice, z okolia Šalko do Šalkovej a z okolia Lupsa do obidvoch Ľupčí na Slovensku. Podľa týchto sedmohradských obcí mala byť teda pomenovaná Bystrica i Šalková a Ľupča ako Lupsa, podľa latinského lupus (vlk).

Názov Ľupča vraj pochádza z rumunsnkého Lipésa, čo znamená nedostatok. V Sedmohradsku ešte existujú obce s názvom Lupsa, dá sa predpokladať, že dávni prisťahovalci do obidvoch Ľupčí nazvali svoje nové domovy podľa rodných sídiel, teda menom Lupsa. Nedá sa však s určitosťou tvrdiť, že názov Ľupča je rumunského pôvodu, pretože prvá valaská, teda rumunská kolonizácia na hornom Hrone prebiehala až v 15.storočí, to znamená približne 200 rokov po prvej písomnej správe o Ľupči (Lypche, Liptza – 1250). Historik Kachelmann pri vysvetľovaní názvov obcí tvrdil, že sa meno Ľupča viaže k historickej udalosti: Kráľa Ondreja vraj navštívii v Bratislave predstavitelia kolonizovaných obyvateľov Hontu, Zvolena, Gemera, Spiša až po Karpaty, ktorí svoje obydlia pomenovali podľa svojich starých domovov.

PhDr. V. Uhlár o pôvode názvu Ľupča uvádza: (Slovenská reč, 1969, s. 226-233) „Koreň ľub- je známy predovšetkým v osobnom mene Ľubomír a potom v mnohých odvodených romách z tohto a potom v mnohých odvodených formách z tohto mena. Z osobného mena Ľubok – Ľubko je starobylý názov Ľupča: Ľubkia Ves, Ľubča, foneticky Ľupča, teraz Partizánska Ľupča (skôr Nemecká) v Liptove, kým za Nízkymi Tatrami je Slovenská Ľupča. Z osobného mena Ľubota, Ľubta je aj názov kraja Liptov (Ľupt- ov hrad) foneticky Ľuptov ako doteraz hovoria na dolnej Orave, kým terajší tvar Liptov vznikol iste vplyvom maďarských zápisov, lebo pisári vtedajšiu staroslovanskú výslovnosť Ľuptov zapisovali ako Lip- (tov) – porovnaj aj maďarské znenie Lipcse za slovenské Ľupča, z pôvodnejšieho Lubča, Ľupča. Z osobného mena Ľubota je aj názov šarišskej obce Ľubotín, Ľubotice, podobne z formy Ľubieta je Ľubietová. Hojné sú podobné názvy aj v ostatných slovanských krajinách, napríklad srbochorvátskej Ljubel, Ljuboš, bulharské Ljubča, poľské Lubcza a iné.“

Ďalšia možnosť pôvodu názvu dvoch Ľupčí je v základe slovenského ľúbiť. Názvy z tohto základného slova vytvoril ľud, ktorý bol spokoný s miestom, na ktorom býval a ktoré sa mu veľmi ľúbilo. Takto mohli na Slovensku vzniknúť názvy obcí Ľubica, Ľubiša, Ľubá a iné. V Čechách sú to obce Libá, Libáň, Libčany, Libeč, v Poľsku Lubie, Lubiecz, Lubianka, srbochorvátske Ljubavod a Ljubinja, čo potvrdzuje spoločný slovanský základ ľúbiť. V.Šmilauer vo svojom diele Vodopis starého Slovenska už v roku 1932 názov Ľupča dal do súvislosti so slovanským osobným menom Ľubek, z ktorého mohli vzniknúť názvy Lupča, Ľubča a Lipče. F.V.Sasinek už v 58 rokoch pred V.Šmilauerom nazval svoje monografie o Ľupči takto: „Zvolensko – Ľubčanský zámok“ a „Slovensko – Ľubčanská krstnia kniha“.

Autentické názvy miest a obcí nachádzame v rôznych listinách z minulých storočí. V súvislosti s oboma Ľupčami je zaujímavé, že ich názov je skoro v každej listine inak napísaný. Vždy je však uvedené, či sa tá ktorá Ľupča nachodí vo Zvolenskej stolici (comitatus Zoliensis) alebo v Liptovskej stolici (comitatus Liptouiensis), takže omyl pri čítaní je vylúčený v záznamoch (protokoloch) zo schôdzi Mestského magistrátu, v listinách Notárskeho úradu v Slovenskej Ľupči. Slovenská Ľupča sa spomína v týchto listinách: V listine kráľa Bela IV. z roku 1250 má názov Lypche, v jeho listine z roku 1255 je Lipcha, z roku 1256 Lypche, v 1258 – Lipcha, v roku 1254 je to tiež Lipcha. Tento názov má Ľupča aj v listine Štefana V. z roku 1271. V listine kráľa Ladislav z roku 1278 je to Lypcha, vo dvoch listinách kráľa Karola Róberta z roku 1369 je to zasa Lypcze. Na doplnenie treba uviesť ďalšie zaujímavé názvy Ľupče:Lypche Soliensis (1361), Lypche Zoliensis (1405), Lypcz Sclavonicalis (1516), Thotlypcha (1524).

Okrem týchto mien mala Slovenská Ľupča ešte názvy Libocze, Lippeza, Lipche Sclavnonicalis. Sohler Liptsche, Zolo Lipsche, Slavica Liptscha azólyomlipcse. Z najstarších zachovaných názvov Ľupča je zrejmé, že prevládalo používanie slovenskej formy Ľupča (Lipcha) aj keď sa niekedy stretávame s pokazenými formami, vyplývajúcimi z nesprávneho napísania počutého pomenovania neslovanskými pisármi. Názvy Libocze až Zólyomlipcse sa vyskytujú v ľupčianskych zápisoch do roku 1918. Z týchto je pre Ľupču najvýznamnejší názvo Tóthlipsca, lebo takto ju rozlišovali vládne uhorské úrady a sami uhorskí králi od Nemeckej Ľupče, kde sa dlhšie udržali Nemci ako v Slovenskej Ľupči. V Slovenskej Ľupči sa hovorilo takmer iba po slovensky, čo dokazujú aj mestské zápisy – 85 % je napísaných v dobovej administatívnej slovenčine. Ľupča vo Zvolenskej stolici bola teda po celé storočia naozaj slovenská a názov Slovenská Ľupča jej právom patrí.